Jdi na obsah Jdi na menu
 


Poloha    

 

   Žitný ostrov leží v juho-západnej časti Slovenska, na hranici s Maďarskou republikou. Je uzavretou geografickou jednotkou, ktorej prirodzené hranice sú tvorené z juhu korytom Veľkého Dunaja, v písomnostiach spomínaného tiež ako Starý Dunaj. Zo severu je to rameno Malého Dunaja, ktorý sa v minulosti nazýval aj ako rieka Čalló (Csalló) a na krátkom úseku z východu ho ohraničuje rieka Váh alebo Vážsky Dunaj. Ostrov je elipsovitého tvaru, jeho dĺžka je 84 kilometrov a šírka sa pohybuje v rozmedzí 15-30 kilometrov, s celkovou rozlohou 1885 km2, približne 188 519 hektárov. Svojimi rozmermi je tento ostrov najväčším riečnym ostrovom Európy.

Obrazek     Územie ostrova je rovinatého rázu. Horná časť je iba nepatrne, ale predsa vyššie položená ako časť dolná. Najvyšší bod ostrova 134 m.n.m sa nachádza v okolí Šamorína, najnižšie, 105 m.n.m je položená oblasť pri Komárne.

     Celé územie ostrova je popretkávané sústavou kanálov, ktoré slúžia na zavlažovanie, alebo v prípade vysokej hladiny Dunaja na odvodňovanie. Pod ostrovom sa nachádzajú rozsiahle zásoby podzemných pitných vôd, jedny z najväčších v Európe. 

     Charakter Žitného ostrova bol na konci 19.storočia zásadne zmenený úpravou vodných tokov a meliorizačnými zásahmi.

     Ostrov bol pôvodne členený mnohými bočnými ramenami Dunaja, ktoré ho ako celok delili na menšie územné jednotky. Ešte aj v súčasnosti je možné pozorovať v určitých lokalitách (Báč, Trnávka apod.), pozostatky vysušených ramien tejto veľrieky. Zaujímavosťou je napríklad obec Trnávka, nachádzajúca sa neďaleko Šamorína, ktorej hlavná ulica vedie po dne takéhoto bývalého dunajského ramena. V tejto obci, kde by sme dnes márne hľadali akúkoľvek vodnú plochu, sa v minulosti obyvateľstvo živilo predovšetkým darmi Dunaja (rybárstvo, ryžovanie zlata, pletenie košíkov z vodných rastlín a pod.).

Obrazek     Dunajské ramená však neboli iba zdrojom obživy, ale tvorili aj prirodzené hranice medzi obcami, čí skupinami obcí, ktoré takto vytvárali samostatné územné jednotky. Tieto však neboli celkom ustálené, keďže podliehali Dunaju a častým zmenám toku tejto rieky a jej ramien.V súčasnosti sa môžeme vo väčšine prípadov už iba domnievať akým spôsobom tieto dunajské ramená pretínali územie Žitného ostrova. Dodnes sa nám však zachovalo niekoľko územných názvov. Medzivážie,  maďarsky Vágköz (územie na východ od línie Číčova a Opatovského Sokolca), Medzičilizie, maďarsky Csilizköz (územie ohraničené potokom Čiliz a hlavným ramenom Dunaja) sa dodnes živo používajú pri ohraničení územných celkov na ostrove.

     Novým názvom pre časť ostrova je Malý Žitný ostrov. Označuje sa ním lokalita,  ktorá vznikla po vybudovaní vodného diela v Gabčíkove a odvedení hlavného toku Dunaja do nového koryta. Vznikol tu tak umelo vybudovaný menší ostrov, ohraničený vodným dielom a starým korytom Dunaja, na ktorom ostali tri pôvodne žitnoostrovské obce Bodíky, Vojka nad Dunajom a Dobrohošť. K tejto oblasti, ktorá je zároveň chránenou krajinnou oblasťou, je možné sa dostať jedine cez dva mosty, vybudované v Gabčíkove a v Čuňove, alebo kompou cez vodné dielo z Kyselice do Vojky.

     Ostrov možno členiť na ďalšie subregióny na geograficko-správnom základe, a to na Dolný Žitný ostrov (maď. Alsó-Csallóköz, alebo Altáj) a Horný Žitný ostrov (maď. Felső-Csallóköz, alebo Főtáj) a už spomínané Medzičilizie (maď. Csilizköz). Toto členenie vychádzalo aj zo župného usporiadania regiónu. Kým Horný Žitný ostrov patril v minulosti k Bratislavskej župe, Dolný Žitný ostrov bol súčasťou Komárňanskej župy. Pomerne malé územie, zaberajúce iba 7 obcí ostrova (Baloň, Pastúchy, Ňárad, Sap, Kľúčovec, Medveďov, Čilizskú radvaň) Medzičilizie, patrilo do Rábskej župy. Toto, geograficko-správne členenie pretrvalo v podstate až do obdobia rozpadu Rakúsko-Uhorskej monarchie.

     V súčasnosti do ostrova zasahujú tri kraje (Bratislavský, Trnavský, Nitriansky) a spadá do štyroch okresov (Bratislava vidiek, Senec, Dunajská Streda, Komárno).                   

     Žitný ostrov bol až do 13. storočia riedko osídleným územím. Prvé sídla sa zakladali na vyvýšeninách agragačného valu, ktorý chránil obyvateľstvo pred veľkými vodami Dunaja.

     Z hľadiska štruktúry osídlenia sa horná a dolná časť ostrova od seba nápadne odlišujú. Dolný Žitný ostrov tvoria obce s veľkým počtom obyvateľstva a s rozľahlými chotármi, kým Horný Žitný ostrov je charakteristický skôr veľkým počtom menších obcí, ležiacich natoľko blízko k sebe, že je pre nezainteresovaného veľmi ťažké ich rozpoznať. Dôvodom sú predovšetkým rôzne prírodné pomery v oboch častiach ostrova.

     Ostrov je zaujímavý aj z pohľadu národnostného zloženia a vývoja. Podľa sčítania obyvateľov z roku 2001 žije na Žitnom ostrove 226 446 obyvateľov v 93 obciach a niekoľkých usadlostiach. Z tohto počtu významný podiel obyvateľstva tvoria príslušníci maďarskej národnosti, v počte 145 786 obyvateľov. Ďalšou početne väčšou skupinou sú Slováci, v počte 73 263 obyvateľov. K menej početným národnostiam ostrova patria Česi (1814), Rómovia (1702), Nemci (203), Bulhari (121), Ukrajinci (90), Poliaci (85), Moraváci (81), Rusini (58), Rusi (53), Chorváti (22), Srbi (20) a Židia (13).  Zaujímavý je tiež počet osôb neudávajúci svoju príslušnosť k národu, teda obyvateľov neznámej národnosti, ktorých počet je až 2858 a ľudí hlásiacich sa k inej národnosti v počte 288 (poznámka autora: počty obyvateľov sú len približné, keďže niektoré obce presahujú aj cez hranice Žitného ostrova).            

 
Copyright Štefan Bohuš
 

Literatúra:
 

MACHNYIK, A.: Csallóköz. Bratislava 1993, s. 24 – 25.

 

Navrátil, Ľ. – Banič, V. – Áč, P. – Végh,  F. – Rajský, D. – Kmeť, V.: Srdce žitného ostrova, okres Dunajská Streda. 2002, s. 11.

 

BOKORA, J. – BUFLA, M. – MAG,  J.: Okres Dunajská Streda. A Dunaszerdahelyi járás. Bratislava 1989, s. 7.

 

Beňušková, Z. a kol.: Tradičná kultúra regiónov Slovenska. Bratislava 2005, s. 43.

 

TÓTH, I.: Obecná kronika Trnávka, s. 46.

 

Liszka, J.: Národopis Maďarov na Slovensku. Dunajská Streda 2003, s. 170.

 

ZSIGMOND, T. – BANIČ, V. – ÁČ, P. – NAVRÁTIL, Ľ. – RAJSKÝ, D. – KMEŤ, V.: A Csallóköz szívében. Dunaszerdahelyi járás. Dunaszerdahely 2000, s. 42.

 

BOROVSZKY S.: Magyarország vármegyéi és városai. Pozsony vármegye. Budapest 1895,

 

VÁCHA, Z.: Najstaršie stavebné dejiny reformovaného kostola v Šamoríne. In: Pamiatky a múzeá. 1999,

 

FÖLDES, Gy. – RUDNAY, B.: Két könyv a csallóközi árvédekezés történetéről. Bratislava 1999, s. 53. 

 

Hungarian Research Database of Carpathian Basin – Kárpát–medencei Magyar Kutatási Adatbázis: http://adatbazis.mtaki.hungary.com, NUTS 5 (Zbierka štatistických údajov Univrzity Lóránta Eötvösa v Budapešti). 5. 2. 2007.

 
 

 

 

Z DALŠÍCH WEBŮ

REKLAMA